Kapitola č. 6: Spomienky duše

Joshua mal pocit, že pláva, obrazy ľudí, miest, sa mihali okolo neho takou rýchlosť, že sa ho takmer zmocnil závrat. Zrazu sa pred ním objavila tma a Joshua uvidel dve žlté svetlá približujúce sa k nemu veľkou rýchlosťou. Pocítil strach, ktorý však nebol jeho. Náraz ho odhodil prudko dozadu a obraz pomaly mizol a Joshua si uvedomil, že to bola posledná spomienka na život, ktorú duša mala. Tma sa zmenila na miestnosť, izbu s písacím stolom, Joshua prišiel ku stolu, otvoril prostrednú zásuvku, vytiahol pero a papier. Jeho ruka písala slová, ktoré jej však nediktoval on. Pred papierom sa vytvorila hmla, akoby mu bránila v čítaní listu. Ruka dopísala, poskladala papier do obálky, Joshua obálku zalepil a potom pripevnil v prostrednej zásuvke na vrchnú stranu aby ju nikto nenašiel. Zásuvka bola už zavretá, keď sa pred ním objavili tváre dvoch ľudí, muž a žena. Joshua sa na pozrel na ich zahmlené tváre, z ktorých boli zreteľné len ich radostné úsmevy, mal zvláštni pocit, že sú to rodičia. „Koho rodičia?“ pomyslel si Joshua zrazu. A ako odpoveď na jeho otázku uvidel v zrkadle odraz dievčaťa, vyzerala staršie než on. Plavé vlasy jej splývali pod plecia, mala čokoládovo hnedé oči a usmievala sa. Jej obraz vystriedala obálka a potom rodičia. Joshua pochopil, chcela od neho aby tú obálku doručil jej rodičom. Dievča sa pousmialo, prikývlo a spomienky začali pomaly blednúť. Joshua otvoril oči a uvedomil si, že leží na zemi, na tráve. Lymier mu podal ruku a pomohol vstať „Aké bolo jej prianie?“ Joshua sa naňho prekvapene pozrel „Ako…?“ chcel sa opýtať, ale Lymier ho prerušil „Duše, ktoré sú na zemi, tu ostali kvôli nejakému dôvodu, zakaždým keď pohltíš dušu vysloví svoje prianie.“ „To tie priania musím splniť?“ opýtal sa Joshua po chvíli. „Je to len na tebe, môžeš ale aj nemusíš.“ odvetil Lymier a zahľadel sa na takmer zapadajúce slnko. Joshua nasledoval jeho pohľad a potom „Dočerta! Koľko je hodín?“ Po strašne dlhom prehľadávaní tašky konečne našiel mobil, zanadával a bez najmenšieho rozmýšľania sa rozbehol domov. Lymier s ním poľahky držal krok „Prečo bežíš?“ „Lebo som mal byť doma pred pol hodinou.“ zadychčane mu odvetil. „Prečo?“ opýtal sa Lymier hlasom na ktorom nebolo ani stopy po tom, že bežal. Prebehli popri kvetinárstve, Joshua prudko zastavil, vošiel dnu a o chvíľu vyšiel von s kyticou bielych ruží. Pokračovali v behu domov. Konečne tam dorazili, Joshua sa oprel o svoje kolená a lapal po dychu. Posledný hlboký nádych, vystrel sa a odpovedal na Lymierovu otázku „Dnes by mala Lissa narodeniny,“ a potom potichu dodal „a tiež je dnes výročie jej smrti.“ „Lissa?“ zopakoval Lymier. „Moja nevlastná staršia sestra, mala trinásť, keď ma jej rodičia ako dvojročného adoptovali, dva roky na to zomrela pri auto nehode.“ povedal Joshua so zvláštne stiahnutým hrdlom. Lymier sa usmial „ A načo ešte čakáš?“ Joshua sa uškrnul a vbehol do domu. „Som doma!“ zavolal Joshua, kým si vyzúval tenisky. „Josh.“ oslovila ho mama, vyzerala, že by chcela niečo povedať, ale Joshua ju prerušil „Prepáč, že idem…“ Ale mama ho na oplátku prerušila tiež „Biele ruže…“ Úsmev sa jej objavil na tvári pri pohľade na kyticu v jeho rukách. Joshuu zamrazilo, mal zvláštny pocit pri pohľade na jej úsmev. „Pôjdeme?“ opýtal sa ich otec potom čo vošiel do miestnosti. Joshua spolu s mamou unisono prikývli. Spolu vyšli na druhé poschodie a zamierili k izbe na konci chodby, Lissinej izbe.

Kapitola č. 6: Spomienky duše, 3.4 out of 5 based on 5 ratings

Zdieľať tento článok
	Tweet

1. 
   
   Jackie
   0  0

    
   03. 03. 2011 o 02:39

   Unisono? Význam? A chýbajú ti čiarky. X