Loading ...
Joshuovi pri Lymierovom ostrom pohľade naskočili zimomriavky, prerušilo ich až zaškvŕkanie Joshuovho žalúdku. Lymier sa najprv uškrnul a potom vybuchol smiechom. „Čo ti je také smiešne?“ urazene sa ho opýtal. „Ehm,“ odkašľal si Lymier „si presne taký istý ako tvoj otec, večne hladný.“ „Aký bol?“ spýtal sa po chvíli Joshua. Lymier sa naňho usmial a povedal „Vyzeráš ako on, rovnaká tvár, výška, máš dokonca aj jeho povahu až na vlasy tie máš po matke.“ „Poznal si aj ju?“ spýtal sa Joshua opäť. „ Hej, poznal, bola to veľmi múdra, no zároveň výbušná ženská, ak na mňa nenakričala za nejakú blbosť aspoň tisíc-krát, tak ani raz,“ Lymier sa smutne usmial „vždy dbala o bezpečnosť druhých viac než o svoju, to bola jej jediná slabosť, ak sa to dá nazvať slabosťou.“ Lymier si odkašľal a povedal „Je čas ísť, inak mi to skolabuješ od hladu.“ Joshua sa naňho pozrel a vyplazil mu jazyk. Sekunda a z Lymiera sa opäť stala veľká chlpatá vec s krídlami, bola to jeho skutočná podoba. Joshua prudko zažmurkal a upokojil sa. Lymier sa vzniesol do vzduchu, zdvihol hlavu a začal vetriť pach duší. Po chvíli strnul, pozrel sa na Joshuu a v jeho hlave sa zrazu ozval hlas „Nasleduj ma…“ „Lymier?“ pomyslel si Joshua prekvapene. „Kto iný?“ ozval sa opäť hlas v jeho hlave a mal pomerne dosť uštipačný tón. Joshua prešiel jeho otázku mlčaním, hlad mu zakázal akúkoľvek hádku, potichu Lymiera nasledoval. Dorazili na malú lúku, uprostred ktorej stál strom, žiaril slabým, mäkkým strieborným svetlom. „To je…“ potichu povedal Joshua. Lymier prikývol, bola to duša. „Prečo strom?“ opýtal sa Joshua. „Duša si sama vyberá akú podobu chce mať, môže to byť čokoľvek.“ odpovedal mu Lymier už v ľudskej podobe. Inštinkt prikazoval Joshuovi ísť k stromu a skôr než si uvedomil čo robí, mal jednu ruku položenú na jeho kôre a druhou sa snažil dostať k jeho vnútru. Jeho ruka sa konečne preborila dnu a Joshua pocítil zvláštnu tekutinu, ktorá kolovala v jeho vnútri. Jeho ruka sa ponorila hlbšie až pocítil ako sa jeho ruka zovrela okolo niečoho uprostred stromu. Joshua si až teraz všimol, že okraje kôry, ktorú prerazil, sa pomaly začali zaceľovať v snahe uväzniť mu ruku vo vnútri. Jemne prešiel palcom po okrajoch rukou položenou na strome a kôra sa prestala zaceľovať. Vytiahol ruku zo stromu a v nej držal priesvitný kryštál veľkosti jablka. Opatrne si ho priložil k hrudníku akoby ho objímal a v kryštáli sa na okamih zablyslo svetlo. S jeho pohasnutím kryštál stratil priesvitnosť a zrazu bol matný. „Čo teraz?“ spýtal sa Joshua. „Čo máš chuť urobiť?“ odpovedal otázkou Lymier. Joshua zdvihol ruku a snažil sa prehltnúť ho v celku. Nešlo to, začal kašľať a pocítil kryštál na jazyku. „Rovnako netrpezlivý…..“ zašomral si Lymier popod nos a dodal nahlas „požuj to.“ Joshua začal žuť, kryštál bol prekvapivo mäkký a mal zvláštnu no príjemnú chuť. Dožul, prehltol a strom, z ktorého vytiahol kryštál sa rozpadol v striebornú hmlu. Joshua pocítil ako sa mu to tele šíri teplo, energia. Prudko otvoril oči, v hlave mu vírili spomienky, obrazy, chytil sa za hlavu a klesol na kolená. „Čo sa to deje?“ zašepkal a mal pocit, že sa s ním točil celý svet. Zrak sa mu začal zahmlievať a ešte z diaľky počul Lymiera, ale slová už nevedel rozpoznať. Ponoril sa do zvláštnych obrazov a spomienok, ktoré ale vôbec neboli jeho.
| Zdieľať tento článok | ||
|---|---|---|
